Vzdelávací systém Márie Montessori vychádza z potrieb dieťaťa, učí ho rozvíjať jeho zručnosti a zmyslové vnímanie, prirodzene osvojovať nové poznatky. Dieťa sa pri tom učí samostatnosti, sústredenosti, vyrovnanosti, láske a rešpektu k sebe a svojmu okoliu.

Žiadna škola však nemôže zaistiť funkčnosť Montessori metódy bez spolupráce rodičov. Dieťa môžeme poslať do najlepších Montessori škôl, no bude to málo pokiaľ tento prístup bude v rozpore s výchovou rodičov a dieťa sa tak bude pohybovať medzi dvoma svetmi. Veď najväčšími učiteľmi dieťaťa sú práve rodičia.

Učenie v rámci pedagogiky Márie Montessori sa delí do nasledujúcich oblastí:

1. Praktický život: Dieťa sa učí starostlivosti o vlastnú osobu a starostlivosti o okolie, spoločnosť a spoločenský život. Pritom sa nepriamo trénujú aj ďalšie zručnosti ako nácvik písania. Pri jednoduchých činnostiach presýpania, či umývania, dochádza k rozvoju motoriky a spájaniu hemisfér.

2. Zmyslová výchova: Mária Montessori vyvinula pestrý materiál. S jeho pomocou je možné oboznamovať sa a precvičovať farby, tvary, porovnávania a triedenia na základe rôznych vlastností hmotnosti, teploty a všetkých zmyslov.

3. Jazyk: Dieťa spoznáva písmená sluchom, vizuálne, písmená skladá do slov a viet, píše a číta. Pri čítaní sa využíva genetická metóda, tzn. učenie čítania po písmenkách.

4. Matematika: Matematický materiál učí dieťa vnímať dĺžku, šírku a výšku, porovnávanie veľkostí, foriem a experimentovanie. Tento materiál pomáha postupne viesť dieťa k abstrakcii, ktorá je pre matematiku charakteristická, oboznamuje dieťa s pojmom číslo a jeho veľkosťou.

5. Kozmická výchova: Zahŕňa ostatné odbory ako je prírodoveda, biológia, chémia zemepis, dejepis, fyzika, vlastiveda. Jej súčasťou je hudobná, telesná a výtvarná výchova. Patria sem aj spoločenské témy. Poukazuje na to, ako všetko so všetkým súvisí a je “jeden vesmír”. Dieťaťu pomáha pochopiť poriadok sveta, nájsť si v ňom svoje miesto, rešpektovať a mať v úcte celé svoje okolie.

Učiteľ v montessori prostredí činnosť detí koordinuje, využíva svoje pedagogické zručnosti k tomu, aby bez príkazu pomohol nájsť dieťaťu činnosť, ktorá ho zaujme. Nezasahuje do jeho činnosti pokiaľ to nie je nutné a pomáha mu vždy, keď o to dieťa požiada. Preto je pre učiteľa dôležité pozorovanie detí a tak pre nich vytvárať optimálne prostredie a pomôcky, ktoré ich budú priťahovať, stimulovať a rozvíjať.

Vzťah dospelého a dieťaťa predpokladá rešpektujúci a láskyplný prístup učiteľa ku každému dieťaťu. Učiteľ sa snaží komunikovať s dieťaťom tak, aby ho nehodnotil a neposudzoval, ale dával pritom najavo, že dieťa získalo novú skúsenosť alebo mu prejaví náklonnosť a účasť. Každé dieťa potrebuje pocit istoty.

Slobodná voľba práce a zodpovednosť

Mária Montessori zistila, aký je pre deti dôležitý pocit slobody v rámci vymedzených hraníc a že aj malé deti sú schopné niesť určitú zodpovednosť. Vedia sa o seba postarať, ale potrebujú na to čas a priestor, aby sa to naučili.

Trieda v Montessori škôlke deťom umožňuje voľne sa pohybovať, dotýkať sa materiálov, manipulovať s nimi, skúmať ich a objavovať.

Dieťa si zväčša vyberá činnosť podľa svojich potrieb a záujmov (aký materiál ho zaujme, čo upúta jeho pozornosť, čo sa chce naučiť, čo chce objaviť a pod.), zároveň primeranú svojim schopnostiam, preto je v jeho silách ju zvládnuť, čo mu prináša pocit úspechu a radosti, hrdosti na seba, sebaúctu. Venuje sa jej zväčša tak dlho ako potrebuje. Rozhoduje sa, kde a s kým bude v triede pracovať. Každé dieťa je na určitú vec naladené v inú dobu, niekedy siahne samé po zmyslovom materiáli, inokedy prejde k matematike a inokedy vyhľadáva prácu vo dvojici či skupine.

Slobodná práca však neznamená, že dieťa strieda činnosti bez ukončenia, alebo nerobí nič. Sloboda nespočíva v tom, že dieťa ostáva ponechané samé sebe, alebo že učiteľ vôbec nezasahuje do jeho práce a učiacich sa procesov. Sloboda spočíva vo výbere z ponúkaných možností a zároveň v prijatí zodpovednosti za svoje správanie sa v prostredí triedy, to znamená brať ohľad na prácu iných, uložiť pomôcky tak, aby boli opäť pripravené pre ďalšie dieťa, podieľať sa na vytváraní pozitívnej klímy v triede, prijatia a pokoja, rešpektovať priestor a hranice druhých a pod.

Práca s chybou

Dieťa za chyby nie je trestané, ani záporne hodnotené. Je potrebné, aby deti pocítili nie trest za chyby alebo nevhodné správanie, ale prirodzený dôsledok svojho konania. Čo znamená napr. ak dieťa nepozornosťou niečo rozleje, dôsledkom nie je trest a vyjadrenie ako je nešikovné, ale vedieme ho k tomu, aby si po sebe upratalo.

Chyba je ukazovateľom pre to, čo je ešte potrebné precvičiť a je chápaná ako bežný a prirodzený jav v procese učenia sa.

Upozornenie na chybu, ktoré poskytuje aj Montessori materiál, vedie dieťa k hľadaniu správneho riešenia. Dieťa nie je závislé na tom, aby učiteľ jeho aktivitu posúdil – samé zistí, či je to v poriadku. Rozvíja si tak nezávislosť, sebadôveru, sebaúctu, analytické myslenie. Samostatne zvládnutá výzva mu prináša pocit zadosťučinenia.

Senzitívne obdobia

Vo vývoji dieťaťa existujú určité senzitívne obdobia, tzv. “obdobia zvýšenej vnútornej citlivosti” pre určitú schopnosť, kedy je dieťa najlepšie prispôsobené na získavanie určitej zručnosti, napríklad chodenie, lezenie a čítanie. Ak nie sú pre dieťa vytvorené vhodné podmienky, aby si tú ktorú zručnosť osvojilo práve v tomto čase, musí potom v budúcnosti na jej naučenie vynaložiť oveľa viac energie, prípadne sa nerozvinie dokonale alebo sa nerozvinie vôbec. Dieťa musí pre určitú činnosť dozrieť. Nemožno ho do nej nútiť, ak pre ňu ešte nedozrelo. Vtedy sa dokáže učiť samo a prirodzene, tým že absorbuje podnety zo svojho okolia.

Absorbujúca myseľ

Za pomerne krátky čas sa dieťa naučí samé chodiť, rozprávať, dokonca paralelne niekoľkými jazykmi, rozvinie sa jeho pamäť, vôľa, myslenie a emócie. Z toho M. Montessori usúdila, že deti musia byť obdarené výnimočnými psychickými schopnosťami podvedomého charakteru, ktoré im pomáhajú adaptovať sa na prostredie. Tieto skryté psychické sily, ktoré nazvala absorbujúca myseľ, podnecujú dieťa k spontánnej činnosti, prostredníctvom ktorej dochádza k rozvoju mozgu. Absorbujúca myseľ umožňuje dieťaťu vstrebať veľké množstvo dojmov a poznatkov prostredníctvom všetkých zmyslov bez námahy a bez vedomého úsilia.

Vnútorná motivácia

Dieťa je bežne k činnosti motivované svojou zvedavosťou, vďaka ktorej sa rozvíja, objavuje a rastie. Darí sa mu, lebo je vedené prirodzeným inštinktom a malé kroky vpred ho posilňujú v dôvere v samého seba.

Ak sú u detí vnútorné pohnútky k práci nahradené vonkajšími (napr. odmeny, tresty, súperenie, známky…), prirodzená túžba “učiť sa” sa naruší. Činnosť sa potom stáva vynútenou a to môže spôsobiť vznik silných psychických zábran, odporu, znechutenia.

Rovnako tak, ako keď dospelý príliš zasahuje do pridozeného rozvoja dieťaťa učiť sa a stavia pred neho veľké veci, pri ktorých zažije dieťa neúspech, začne prežívať sklamanie. Alebo ak ho zhadzuje, nedôveruje mu, berie mu možnosť zdolať prekážku zo strachu o dieťa, môže to v dieťati zanechať pocit strachu, neistotu v seba samého.

Odmenou pre dieťa je uspokojenie zo samotnej činnosti. Vďaka úspechom rozvíjať svoj pozitívny obraz o sebe.

Polarizácia pozornosti

Maria Montessori spozorovala u detí neuveriteľnú schopnosť sústrediť sa na určitú prácu, ktorú nazvala polarita pozornosti. Pokiaľ je dieťa nejakou činnosťou zaujaté je schopné intenzívne sa sústrediť na prácu a túto činnosť mnohokrát opakovať, kým sa „nenasýti“. Je preto potrebné dieťa nevyrušovať a poskytnúť mu dostatok času, aby prácu samo dokončilo. Polarizácia pozornosti je základom učenia.

Poriadok

Maria Montessori si všimla, že hoci deti často navonok pôsobia ako „neporiadnici“, pri dobrom pozorovaní zistíme, že v sebe majú zakorenený veľký zmysel pre poriadok. Rady nachádzajú veci na rovnakom mieste. Dostáva sa im väčší pocit bezpečia, keď vedia, kde a čo nájdu, čo bude po čom nasledovať. Deti tiež potrebujú poznať pravidlá, mať svoj priestor, svoje hranice, a tie sú v Montessori zariadeniach jasne stanovené.

Pri prerušení činnosti si k svojej práci priložia menovku, poprípade fotku, a môžu sa k nej vrátiť a dokončiť ju neskôr.

Pripravené prostredie

Pripravené prostredie zahŕňa zariadené priestory, špeciálne učebné pomôcky, vekovo zmiešaný kolektív detí a „pripravených“ učiteľov. Zariadenie predstavujú otvorené skrinky s policami, ktoré premysleným usporiadaním členia veľký priestor triedy na menšie oddelenia a poskytujú deťom určité súkromie. V každom oddelení sú v policiach uložené pomôcky z nejakej oblasti. V materskej škole sú to: pomôcky s predmetmi praktického života, pomôcky na zjemnenie zmyslov, pomôcky na matematiku, jazykovú výchovu, pomôcky z oblasti prírody a kultúry, pomôcky na hudobnú a výtvarnú výchovu. Všetky pomôcky majú svoje pevné miesto a označenie, čo prispieva k lepšej orientácii dieťaťa. Tá zas poskytuje dieťaťu pocit bezpečia a stálosti. Bezpečie dáva pocit „domova“ a podporuje u detí sebadôveru. Z vonkajšieho poriadku deti prechádzajú do vnútorného poriadku.

Učiteľ vysvetľuje jednotlivým deťom alebo menším skupinkám detí prácu s pomôckami a keď sa uistí, že deti porozumeli, nechá ich pracovať samé. Deti sú vedené k tomu, aby pomôcku po ukončení činnosti odniesli na to isté miesto. Všetko v triede je pripravené pre nezávislú činnosť detí bez pomoci učiteľa. Deti pracujú buď za stolom alebo na zemi, kde si pomôcku, resp. materiál, ktorý si vybrali, rozkladajú na koberček, ktorý ohraničuje pole koncentrácie pozornosti. Miestnosť by mala byť svetlá a bez zbytočných vecí obmedzujúcich priestor. Optimálne zostavené učebné prostredie v spojení s vnútornými psychickými silami dieťaťa vedú k jeho normálnemu vývinu, k rozvoju jeho zručností, k celkovej kultivácii osobnosti.

Ticho a pokoj, trpezlivosť

Mária Montessori kladie veľký dôraz na sústredenosť, ticho a pokoj. Deti by mali mať na svoju prácu pokoj, po triede by sa mali pohybovať pomaly a medzi sebou hovoriť ticho. Samozrejme aj Mária Montessori si uvedomovala potrebu detí vyvádzať a vybiť sa, preto odporúčala zaraďovať pravidelne pobyt vonku a rôzne pohybové aktivity.

Pre upokojenie a nácvik koncentrácie vymyslela Mária Montessori chôdzu po línii, ktorá je nakreslená na koberci/podlahe tzv. elipsu. Elipsa je cvičenie trpezlivosti, psychickej a fyzickej rovnováhy, pokoja, ticha a tiež koncentrácia pozornosti, ktorá nám v dnešnom svete toľko chýba. Pri tichej hudbe chodia deti pomaly po línii elipsy. Oboma rukami držia drobný predmet, ktorý môže nejako tematicky súvisieť s tým, čím sa práve zaoberajú. Nohy kladú v tichosti tesne za sebou od päty cez chodidlo na špičku. Toto na prvý pohľad ľahké cvičenie je v skutočnosti zvlášť pre malé deti veľmi náročné na rovnováhu a sústredenie.